| |
|
Ženská spevácka skupina Kytica.
Podľa „krstného listu“ je mladým združením. Jej členky spája dlhoročné zborové priateľstvo a skutočné nadšenie pre spev, ktorému sa venujú už odmalička. Spievali v rôznych detských speváckych telesách po celom Slovensku. Neskôr sa ich hlasy stretli a zneli vo veľkých speváckych zboroch svetoznámych mládežníckych súborov, akými sú Lúčnica alebo Technik. V súčasnosti sú členkami známeho speváckeho zboru mesta Bratislavy (SZMB). Ako ich členky stáli na mnohých svetových pódiách a dielami slovenských i svetových autorov rôznych štýlových období úspešne šírili krásu a kvalitu slovenského zborového spevu.
Čas, ktorý prežili s piesňou na perách, a láska k spevu, zvlášť k ľudovej piesni, ktorá je hlboko zakorenená v ich srdciach, ich priviedla k myšlienke založiť túto malú vokálnu formáciu. Prostredníctvom nej chcú šíriť krásu spevu a predovšetkým slovenskej ľudovej piesne z rôznych regiónov Slovenska aj dnes. Ba práve dnes, v uponáhľanej dobe počítačov, keď ľudia zväčša zabúdajú na svoje korene. Zabúdajú na to, čím žili po stáročia predchádzajúce generácie našich predkov.
Ľudová pieseň – žáner, ktorý sa dnes, žiaľ, neprávom vytráca.
Patrí k najstarším umeleckým prejavom človeka a spolu s ostatnými žánrami ľudovej slovesnosti je nevyčerpateľným zdrojom múdrosti a duševného bohatstva predchádzajúcich generácií.
Sprevádzala človeka od kolísky až po hrob, oblažovala ho vo chvíľach sviatočných i všedných. Ňou vyjadroval človek všetky svoje túžby, nádeje, radosti, bolesti i žiale, všetko, s čím sa stretával, čo nachádzalo ohlas v jeho vnútri, v jeho duši a srdci.
Svedčia o tom stovky, ba tisíce piesní. Piesní zo života a o živote.
Bohatstvo slovenskej ľudovej piesne nespočíva len v jej obsahovej pestrosti, ale vyplýva aj z jej melodickej a rytmickej rozmanitosti. Tak ako každý región, ba každá dolina mala svojský, pre ňu typický a identický kroj, rázovité ľudové zvyky a obyčaje, „svoje“ povesti, príslovia, porekadlá a pranostiky, tak pre každý región bola príznačná svojrázna melodika a rytmus.
Sú ľudia, ktorí by o ľudovej piesni vedeli rozprávať celé hodiny. To najkrajšie a najobsažnejšie však o nej v knihe Spievaj si, vtáčatko napísal pred časom asi neprekonateľný ženský básnik Milan Rúfus:
 „Videli ste už spievať drozda alebo slávika? Sadnú si na konárik, napriahnu zobáčik k oblohe a, akoby to, čosi´ ani nevznikalo v nich, ale cez nich len prechádzalo, začínajú im z hrdielka vyvierať, tryskať zvuky jedného nekonečného prúdu. Sladkého prúdu života. Celé telíčko spieva v poďakovaní za jeho dar.
Ako keby tu bytie čosi vracalo samo sebe, ďakovalo si a vzdávalo úctu.
Takto nejako vznikala počas stáročí aj anonymná ľudová pieseň, ktorá nikdy nemala jedného konkrétneho autora, ledaže by ním bol sám život.
Je podmaňujúca práve svojou priezračnou čistotou, ako že každá rieka nikde nie je taká krištáľovo čistá ako hore, pri prameni. V jej zátoke uvidíte ľudský, a teda i svoj vlastný osud ako v zrkadielku. A to zrkadielko nezahmlil ani len dych, ktorý rozkmitavší hlasivky, aby vydali tón.
Sú v nej ako v jantári osudy vašich predkov i vaše budúce osudy. Lebo základným kruhom, v ktorom obieha, je letokruh prírody a ľudského života: materstvo, detstvo, dozrievanie, láska, dospelosť, materstvo – a kruh sa opakuje. Je to aj vaša budúca trasa, je to trasa všetkých, ktorým bol dopriaty dar života.
Spriateľte sa s týmito pesničkami. Nemusíte si ich ani spievať. Už ich slová znejú ako slová básne. Básne, nad ktorou akoby si nikto nebol lámal hlavu. Ako keby sa bola urodila na strome. Oberte si do košíčka.“
Veríme, že piesňový vinš nášho zoskupenia prinesie na chvíľočku potešenie,
úsmev a dobrú náladu všetkých milovníkov piesní.
Ba možno aj tým, ktorí sa za nich nepovažujú – jedným i druhým, teda nám všetkým.
Sponzori
|
|
|
